← Večerný koncert klasickej hudby vo Florencii · späť na stránku koncertu

Hudba

Pachelbelov kánon: sláčiková basová linka, ktorú pozná každý

Tri husle nad opakujúcou sa basovou linkou, neznámy dátum a nahrávka z roku 1968, ktorá ho preslávila: príbeh slávnej skladby.

Od Florence Chamber Concert Guide · fakty naposledy overené

Rezervovať moje miesta ↗

Rýchla odpoveď

Pachelbel napísal Kánon pre tri husle s continuovým basom a spojil ho s giguou. Nikto nepozná rok vzniku, uvádza Wikipedia, hoci návrhy sa pohybujú od roku 1680 do roku 1706; tlačou vyšiel v roku 1919 a nahrávka Jeana-Françoisa Paillarda z roku 1968 z neho urobila obľúbenú skladbu. Pod celým dielom plynie opakujúca sa basová linka z ôsmich akordov, nazývaná Romanesca. Koncertná stránka vo Florencii uvádza Pachelbela medzi hranými skladateľmi a v sláčikovom ansámbli môžete počuť, ako tri husľové hlasy vstupujú jeden po druhom.

Pachelbelov kánon v skratke

Fakty podľa Wikipédie
ObsadenieTri husle a basso continuo
Sprievodná skladbaGigue v D dur, ako Kánon a Gigue
DátumNeznámy; návrhy sa pohybujú od roku 1680 do roku 1706
Prvé tlačené vydanie1919, od Gustava Beckmanna, bez gigu
The boomPomalšia nahrávka z roku 1968 od Jeana-Françoisa Paillarda
BasOsemakordový vzor známy ako Romanesca

Čo je kanonik

Kánon je skladba, v ktorej jednu melódiu imitujú ďalšie hlasy, ktoré nastupujú neskôr. Wikipédia opisuje Pachelbelovu skladbu ako unisono kánon v troch hlasoch nad basovou linkou štvrtého hlasu. Tri husle hrajú ten istý nápev, pričom každé začínajú o niekoľko taktov po predchádzajúcich, zatiaľ čo bas pod nimi stále dokola opakuje svoj krátky vzorec. Výsledkom je textúra, ktorá sa rozvíja bez toho, aby ktokoľvek musel zrýchľovať: pridávajú sa ďalšie hlasy, tie isté myšlienky stúpajú vyššie a vyššie a účinok je hypnotický a pokojný.

Bas, ktorý nikdy nezmizne

Opakujúca sa basová linka naznačuje postup ôsmich akordov, ktoré Wikipedia uvádza v D dur ako D, A, h mol, fis mol, G, D, G a A, a označuje ho za vzorec známy ako Romanesca. Takýto opakujúci sa bas sa nazýva ground bass a barokoví skladatelia ho používali ako rámec, na ktorý zavesili variácie. Keďže sa vzorec opakuje a vracia, poslucháč si ho rýchlo osvojí a potom môže počúvať, čo nad ním robia husle. Stránka poznamenáva, že neskoršie piesne, vrátane popových hitov z roku 1968 a nasledujúcich desaťročí, znovu použili ten istý postup, čo vysvetľuje, prečo môže akordová sekvencia pôsobiť povedome, aj keď ste kánon nikdy nepočuli.

Dátum, ktorý nikto nepozná

Štyria sedia hráči s husľami, violou a violončelom, čítajú z pultov, na čiernobielej fotografii
Sláčikové kvarteto na umeleckom podujatí v Limericku v roku 1986. · Photo: Glucksman Library, University of Limerick, via Wikimedia Commons

Jedným prekvapením je, ako málo sa vie o tom, kedy bolo dielo napísané. Wikipedia uvádza, že navrhované dátumy sa pohybujú od roku 1680 do roku 1706 a že najstarší zachovaný rukopis pochádza z rokov 1838 až 1842, teda dávno po skladateľovom živote. Prvá tlač vyšla až v roku 1919, keď Gustav Beckmann vydal kánon bez gigu, ktorá k nemu mala patriť. Po stáročia bolo toto dielo tichým kusom repertoáru a pred sto rokmi bolo len poznámkou pod čiarou. Tento oblúk od neznámosti k všadeprítomnosti je súčasťou jeho čara v koncertnej sieni.

Ako nahrávka z roku 1968 zmenila všetko

Stránka uvádza, že nahrávka Jeana-Françoisa Paillarda z roku 1968, pomalšia a romantickejšia interpretácia s pridanými obligátnymi partmi, naštartovala popularitu diela. Predtým ho poznali najmä špecialisti. Potom sa kánon stal stálicou svadieb, filmov a playlistov. Živé vystúpenia komorného súboru sa často vracajú k ľahšiemu, svižnejšiemu barokovému štýlu, takže tie isté noty môžu znieť celkom inak než pomalá, bohatá verzia, ktorú mnohí poznajú. Počuť obe poňatia vedľa seba je jedným z tichých pôžitkov koncertu s Pachelbelom na programe.

Na čo sa pri počúvaní vo Florencii sústrediť

Koncertná stránka uvádza Pachelbela medzi skladateľmi, ktorých hrá Orchestra da Camera Fiorentina, bez toho, aby uviedla konkrétne dielo, takže kánon je pravdepodobný, no nie zaručený. Ak sa objaví, sledujte, ako prvé husle vstupujú samé nad basom, potom sa o niekoľko taktov pridajú druhé a následne tretie. Účinok v malom priestore je ako jedna linka, ktorá sa podáva okolo stola. Vnímajte aj bas: ak violončelista alebo hráč continua udržiava stály pulz, zvyšok diela na ňom bude pohodlne sedieť. Záver je jemný a potlesk často chvíľu počká, kým sa začne.

Často kladené otázky

Je kánon určite na programe?

Stránka uvádza Pachelbela bez názvu diela, preto si skontrolujte vytlačený program.

Kto ho prvýkrát vydal tlačou?

Gustav Beckmann v roku 1919, bez gigu, podľa Wikipédie.

Prečo je taký známy?

Wikipedia pripisuje naštartovanie jeho popularity nahrávke Jeana-Françoisa Paillarda z roku 1968.

Čo je Romanesca?

Názov, ktorý Wikipedia dáva osemtónovému basovému vzoru pod kánonom.

Rezervovať moje miesta ↗

Zdroje

  1. Wikipedia: Pachelbel's Canon
  2. Encyclopedia entry: Chamber music
Rezervovať moje miestaBezplatné zrušenie · Rezervujte teraz, zaplaťte neskôr